Topinambur - diétny zemiak

Hoci sa topinamburám hovorí aj diétne zemiaky, nepatria do čeľade ľuľkovitých a nemajú so zemiakmi príliš do činenia. Patria do čeľade hviezdicovitých a sú príbuzné skôr so slnečnicami.

Domovom topinamburu je Strední a Severná Amerika a v 18. storočí sa tešil veľkej obľube aj v Európe. Dočasne dokonca vytlačil aj zemiaky. V súčasnosti ho nájdete len zriedkavo, považuje sa za delikatesu a je opäť – tiež vďaka vysokým hodnotám polysacharidu inulínu – stále známejší a obľúbenejší.

Inulín sa na základe pôsobenia enzýmov a kyselín premieňa na špeciálne pre diabetikov znesiteľnú formu cukru. K tomu je naviac topinambur dôležitým zdrojom minerálnych látok a prirodzene znižuje chuť do jedla. Často nájdete prípravky na zníženie apetítu obsahujúce výťažky z topinamburu.

Topinambur nemá žiadne zvláštne nároky na pôdu a stanovisko. Dorastá do výšky až 3,5 metra, kvety (podobné slnečnici) sa objavujú neskôr. Neskoršia doba kvitnutia a s tým súvisiaca neskorá tvorba semien znamená hrozbu na množenie rastliny – čím je nútená množiť sa vegetatívne, teda koreňovými hľuzami.

Pestovanie je rovnaké ako u zemiakov, teda v brázdach, odstupy riadkov 75 cm, odstup jednotlivých hľúz asi 30-35 cm. Tie sa tvoria počas júla alebo augusta a môžu byť stále čerstvo zberané od jesene až do jari, dokonca aj v zime, keďže znesú mrazy až do -30^oC.

Malé až stredne veľké hrboľaté hľuzy podobné zemiakom so žltou, hnedou, fialovou alebo červenou šupkou, ale stále bielo-žltou dužinou pripomínajú chuťou artičoky alebo čerstvé orechy. Šupka je tenučká, preto sa nemusí bezpodmienečne lúpať, stačí, ak sa hľuzy dobre predrhnú kefou. Spracovanie je podobné ako u zemiakov – topinambury sa používajú varené, dusené alebo pečené v šalátoch, polievkach, zapečených nákypoch atď.